Analýza prezidentovej Správy o stave republiky (2016)

Inštitút národnej politiky (INP) skúmal prejav prezidenta, ktorý predniesol 16.6.2016 pred poslancami v Národnej rade Slovenskej republiky najmä z hľadiska postulovania národných a štátnych záujmov.

Žiaľ, úvod a aj najdôležitejšia časť prezidentovho prejavu  vyzneli ako prejav z minulosti – pripomínali súdruha apelujúceho na internacionálne bratstvo. Celkový dojem zo vzťahu k štátu a jeho obyvateľstvu (politickému aj historickému národu) pôsobil sterilne akoby bol určený obyvateľom krajiny nikoho – „Niemandslandu“.  Text správy INP skúmal aj cez prizmu duchovného obsahu – axióm a ducha – v zmysle kréda Ľ. Štúra „Reč je duch“.

Z prejavu Správy o stave republiky nevyplýva, že by ju prednášala „hlava štátu“ a už vôbec nie štátu suverénneho a zvrchovaného, pretože Andrej Kiska štát spomenul síce 14x, ale väčšinou v negatívnom alebo kritikom vzťahu k nemu. Hoci čítal správu o stave republiky, „republiku“ spomenul iba päťkrát, z toho tri razy v súvislosti s názvom samotnej správy alebo štátu; iba raz použil spojenie „naša republika“ a „náš štát“…, aj to až ako doplnok k predchádzajúcemu označeniu „krajina“. Práve na pojem „krajina“  kládol prezident najväčší akcent (9 x) a to v priamom označení Slovenskej republiky; dokonca v 64. odseku svojej správy použil aj konotačne negatívne zaťažené a nezúčastnené spojenie „táto krajina“, čo sa pre prezidenta nehodí.

Postojová schizofrénia

V normálnom a aj pracovnom (služobnom) vzťahu (verejný činiteľ) je nemysliteľné použiť spojenie s ukazovacím zámenom. Spojenie „táto krajina“ evokuje odstup, nezúčastnenosť a dokonca negatívnosť, čo v spojení s prezidentom štátu pôsobí rozpačito.

Príklad a poznámka: Jazykovedkyňa a spisovateľka Katarína Habovštiaková v roku 1992 (In: Kultúra slova, č. 3) poukázala, že „mimojazykovými spoločenskými a politickými činiteľmi môže byť motivované aj hodnotenie istých javov, citový vzťah k nim. Napríklad politickými a ideologickými zmenami po r. 1945 bolo podmienené negatívne hodnotenie Slovenskej republiky (1939-1945) v názve takzvaný slovenský štát…“. Šokujúce je, že rovnakú predpojatosť vidieť  k súčasnej demokratickej Slovenskej republike.

Prejav prezidenta obsahoval okrem štylistického zafarbenia a kontroverzného výberu  jazykových prostriedkov (lexiky) aj  viaceré prehrešky voči spisovnej slovenčine. (napr. podľa pravidiel slovenského jazyka sa „nejedná“, ale „rokuje“…)

Porovnanie prejavov Obamu a Kisku

Prejav prezidenta Slovenskej republiky môžeme porovnať s obdobným prejavom amerického prezidenta podľa kľúčových slov, adresátov, subjektu a objektu posolstiev a pertraktovaných analýz.  

Prezident Obama začal tradične jednoznačným a priorizujúcim oslovením „moji drahí Američania“ (my fellow Americans). V prejave „O stave únie“ použil 37 x označenie „Američania“ (Americans) alebo „americký ľud“ (American people), či „ľudia v Amerike“ (People in America), dvakrát „náš ľud“ (our people). Predstaviteľ najliberálnejšej demokracie sa na rozdiel od slovenského prezidenta venoval svojmu národu ako subjektu práva, nositeľovi moci a objektu svojho posolstva. Aj keď pojem „národ“ (nation) má v angličtine viacero významov, na prvom mieste je vždy význam „národ“, až sekundárne „ľud“, najmä, pokiaľ sa má na mysli súdržnosť spoločnosti. V  súvislosti s bojom s Islamským štátom uviedol, že neohrozuje ich národnú existenciu, za čo si vyslúžil jeden z mnohých potleskov. Dokonca sebavedome uviedol, že žiadny národ (nie „krajina“ alebo „štát“! – poznámka) nás priamo, alebo našich spojencov nenapadne, pretože vedia, že to je cesta do záhuby“. Podľa prezidenta Obamu sú „Spojené štáty americké najmocnejším národom na Zemi. Bodka“… V súvislosti s vojenskou a politickou stratégiou Obama zdôraznil využitie každého prvku ich „národnej sily“.  Obama tiež oznámil ďalšie „budovanie národnej súdržnosti“. Aj keď v USA je aj na politickej scéne bežné spojenie „národná bezpečnosť“ a použil tento termín aj Obama, oslovenie alebo zmienku o slovenskom národe – ktorý je historicky aj geneticky jeden z najstarších v Európe – prezident Slovenskej republiky ani raz v prejave nepoužil.

Rovnako tak slovenský prezident ani raz nespomenul Hospodina – Boha, hoci identické spojenie v Amerike a aj v Obamovom prejave   „God bless the United States of America“ sme v minulosti (pred komunistickou érou) používali priam každodenne aj na Slovensku: Boh ti žehnaj alebo Nech Boh opatruje Slovensko. 

Na rozdiel od Kiskovej skepse Obama spomenul jedinečné americké presvedčenie o tvrdej práci prinášajúcej koláče (blahobyt). Napriek tomu, že Amerika je v kríze a má 20 biliónový dlh, jej prezident s nádejou hľadí do ich (americkej) budúcnosti. Jeho vyznanie „verím v teba, americký ľud by zrejme na Slovensku v spojení „verím v teba – slovenský národ“ (a jeho budúcnosť) vyznelo v odnárodnenom politickom prostredí minimálne rozpačito.

Krajinkárstvo

Andrej Kiska má zrejme problém s orientácioua identitou, lebo označenie Slováci alebo slovenský národ nepoužil ani raz! Zato dominovala už spomínaná „krajina“. Pôvod a históriu krkolomného a vierolomného spojenia nájdeme v pojme „uhorská krajina“ ako sa Slovensko zvyklo označovať, resp. hanlivejšie ako Félvidék („Horná krajina“ – rozumej Uhorska). Preto národovci v meruôsmych začali používať ekvivalent „Slovenská krajina“ a osvojili si ho aj autonomisti v Česko-slovensku, pokiaľ nebol vyhlásený Slovenský štát (1939), neskôr premenovaný na Slovenskú republiku, kde pôsobil Snem slovenskej krajiny.  Pojem „slovenská krajina“ sa legalizoval  zákonom o autonómii Slovenska (autonómny štatút) a v rámci tejto autonómie bol zo zákona zriadený aj Snem Slovenskej krajiny, ktorý pôsobil pod týmto názvom aj počas trvania 1.Slovenskej republiky (štátu) až do januára 1946. Označenie zvrchovaného a demokratického štátu za „krajinu“ a dokonca prvým občanom republiky vyznieva ako neodpustiteľné faux pas.

Vecné pripomienky k prejavu

  1. Predsedníctvo Slovenskej republiky Rade EU nie je „úspechom“, ale nárokom a povinnosťou vylosovanou v rade predsedníctiev, ktoré sa opakujú cca raz za 15 rokov.
  2. Regióny a štáty sú buď bezpečné, alebo rizikové či vyslovene nebezpečné. Oslavovať „relatívnu bezpečnosť“ vďaka členstvu v EÚ je zavádzajúce.
  3. Tvrdenie, že nepozná „žiadnu rozumnú alternatívu k členstvu v únii“ manipuluje s verejnou mienkou. Kategória uvažovania buď-alebo je dvojsečná argumentačná zbraň, pretože ju o.i. používali  všetci autoritatívni vládcovia a všetky totalitné systémy!
  4. V súvislosti s glorifikovaním členstva v únii: ľudia nemusia zdieľať nadšenie politických elít o „úspechu“, aj vzhľadom k pretrvávajúcim rozdielom v životnej úrovni, najmä v porovnaní priemerných platov.
  5. Naopak, napriek členstvu v nestabilnej EÚ ohrozovanej migráciou a agresívnym tlakom NATO na Rusko, Slovensko zažíva zatiaľ pokoj v súvislosti s negatívnymi trendami a sprievodný mi javmi otvorenej migračnej politiky EÚ
  6. Vždy je alternatíva vždy je možnosť reforiem, vrátane inštitucionálnych. Zbúranie neomarxistického väzenia národov akým je súčasná EÚ neznamená rozpad architektúry mieru a spolupráce.
  7. EÚ od nášho vstupu a vtedajšej kampane „za“ sa dramaticky zmenila: stratilo sa právo veta, proces integrácie postupuje de fakto k federalizácii, elity únie preberajú čoraz viac kompetencií, do platnosti vstúpila Lisabonská zmluva, preto je legitímne hodnotiť aktuálne trendy vývoja a dokonca ich aj spochybňovať, pretože práve na kritickom prístupe sa zrodil duch Európanov, ich sila, demokracia, pokrok a výnimočnosť.
  8. Už samotné vypísanie referenda o zotrvaní Británie (Brexit) v EÚ je dôkaz, že smerovanie EÚ nie je správne.
  9. Prezident republiky vníma vlastné pozície suverénneho člena únie za „vyhrotené a konfrontačné“, hoci viaceré štáty nezdieľajú nadšenie nad imigračnou politikou Nemecka a Európskej komisie. Predniesol idealizovanú situáciu, zamieňal dojmy za pojmy. Faktom je, že v EÚ občania nerozhodujú, najväčšie slovo, vplyv a právomoci majú nevolení komisári.
  10. V oblasti stavu vo vnútri republiky prezident neodhalil a nepomenoval nič nové, čo by už verejnosti nebolo známe, nenavrhol konštruktívne a z hľadiska demokracie obhájiteľné východiská alebo riešenia.

Čiastkový záver: Správa o stave republiky v politickej rovine vyznela skôr ako správa o stave a povinnom nekritickom až vazalskom postavení a nekritickom členstve v EÚ ako správa hlavy štátu o stave republiky.

Suverenita len ako „sprostredkovateľ“?

  • prezident vidí najvyššiu mieru predsedníctva suverénneho členského štátu únie iba ako „spostredkovateľa“ (poznámka: opäť ten „obchodnícky duch“ prejavu), niečo ako dohadzovača medzi rôznymi názormi – a nie štát, ktorý vie, čo chce a čo je správne a to aj predkladá na diskusiu iným. Smutná servilnosť.
  • rovnako servilné voči istej mocnosti bolo nielen neštandardné včlenenie výzvy, aby štát konal ako antikonšpirátorský cenzor (a možno aj viac…?!) diskusií a článkov na internete a sociálnych sieťach,
  • pričom zaznela poplašná správa, že ide údajne aj o ohrozenie našej bezpečnosti, čo v preklade znamená: nášho členstva v NATO, o ktorom  obyvatelia Slovenskej republiky nemali možnosť rozhodnúť demokraticky priamo.

K mediálnemu prostrediu

Slovensko nepotrebuje len „silné a nezávislé aj odvážne verejnoprávne médiá“, ale potrebuje aj a najmä: objektívne, pravdivé, vyvážené, kritické, ale nestranné médiá verejnej služby, ktoré šíria a podporujú pluralitu názorov a nie televíziu a rozhlas ako súčasť jednostranného hlavného mediálneho prúdu. Okrem formálneho hľadiska nezávislosti médií verejnej služby, verejnosť viac a citlivejšie vníma obsah a kvalitu vysielania, najmä ak štát požaduje od verejnosti vyššie poplatky. K problematike, ktorá zaujíma verejnosť sa hlava štátu, žiaľ,  nevyjadrila a tak jej vstup do tejto problematiky nebol objektívne vyvážený.

Odstrániť treba aj politickú korupciu – servilnosť a vlastizradu

Korupciu a klientelizmus ako spoločenské neduhy je nevyhnutné odstrániť z verejného života, ale nielen tú ekonomickú, na ktorú poukázal prezident, ale aj politickú korupciu a zahraničnopolitický klientelizmus. Napríklad v prospech lobovania jedinej orientácie alebo členstva v niektorej z internacionálnych organizácií (EÚ, NATO), alebo jediného správneho postoja k migračnej politike Nemecka a EÚ… Takýto klientelizmus štátnika by totiž napĺňal skutkovú podstatu vlastizrady!

Prezidentov prejav by sa dal vystihnúť zmenou „Svoje si nedáme – cudzie nechceme“ na  „Svoje nechceme – na cudzie nedáme dopustiť“. Zrejme aj preto sa v prejave vyskytol pojem štát iba 14 x, z toho polovica v sklonných tvaroch a v  prevažne negatívnych spojeniach alebo významoch, čím „štát“ dostal negatívnu konotáciu – napr. s nedôverou alebo pochybnosťami v štát – s ohrozením  bezpečnosti, istoty v právny štát, atď.  Negatívnou konotáciou zaťažený pojem „krajina“ v súvislosti s označením štátu použila jeho hlava až 9 x. Prezident republiky by sa mal z titulu svojej  funkcie zdržať používania pojmu „krajina“, ak hovorí o Slovensku ako o štáte, ktorého je „hlavou“. 

Záver

Napriek kritizovaným javom v spoločnosti, z hľadiska národných a štátnych záujmov v tomto prejave bola hlava štátu viac na strane zahraničných ako slovenských záujmov, viac na strane záujmov politiky (hlavného prúdu) ako na strane záujmov občanov, z hľadiska geopolitickej vyváženosti bol prejav jednostranne naklonený len smerom k západu, z hľadiska nových a alternatívnych riešení a hľadaní východísk z kríz prezident Kiska zotrvával na súčasnom status quo. V prejave mohli nájsť uspokojenie mnohé skupiny, ale pre celok – ani na úrovni Slovenska, ani na úrovni EÚ – nepriniesol zásadné nové riešenia.

INP, 2016

 

Kategórie: Nezaradené |